Pozvanie, ktoré sa neodmieta

Ahojte! Vítam Vás na mojom blogu. Chcela by som Vám porozprávať o mojej zatiaľ najväčšej výzve, akú mi poľovníctvo prinieslo. Ano, lovila som aj v zahraničí a zver ktorú u nás nemáme, ale dlho som silno prahla po pravom love v Európe a našej krásnej prírode.

Kamkoľvek idem, mám šťastie na stretnutie s cudzincami. Hovorím plynule anglicky a preto rýchlo s nimi naväzujem priateľstvá. Nebolo to inak ani s Wolframom z Rakúska. Na Slovensku žije už dlhšiu dobu ale potreboval pomoc práve s prekladaním. Hneď som navrhla, že mu pomôžem. Nakoľko som mu ušetrila veľké trampoty, pomoc si vážil a pozval ma na jeleňa do Maďarska.

Už je jasné, že kamarát sľub splnil a jedno piatkové dopoludnie sme sa naľodili a nabrali smer Háromfa. Moja pozvánka je na jeleňa do 6 kg. Po príchode som zislila že naši hostitelia hovoria okrem maďarčiny iba nemecky. No keďže sa často zdržujem v okolí Dunajskej Stredy, oprášila som aj to málo čo viem po Maďarsky.

Onedlho som sa už ocitla aj s mojím sprievodcom Tomášom na posede. Asi hodinku sme vo vysokom rákosí pred nami nič nevideli, no zrazu sa uzvalo prvé zamrnkanie večera. Bolo to asi 500 metrov pred nami v húštine. Na to za pár minút sa pridal ďaľší jeleň spoza nás. Takto to pokračovalo celú postriežku. Silno som dúfala, že zbadám aspoň srsť, no nič nevyšlo. Bol však iba prvý večer a nabudilo to vo mne zvedavosť na ráno.

Prvé ráno na nezabudnutie Po káve pred piatou, sa poberáme do chotára. Najprv sme zastavili auto hneď za dedinou pri kukurici. Tomáš si zapálil a nehybne stál. Načúval hlasu jeleňov v ďialke. Ozývali sa z každého smeru. Naskočili sme späť do auta a išli až do vedľajšej dediny Babócsa. Mala som so sebou môj nový fotoaparát Canon a obrovský objektív na fotenie zveri. Preto som sa posunkami pýtala Tomáša, či ideme “Piršen” alebo sedieť na posed. Odpovedal že ideme na posliedku a pre mňa tak skončil plán fotenia, nakoľko aj flinta aj štvorkilová foto/video výbava, sa spolu nosiť nedá.

Bolo to nádherné jesenné ráno. Prvé lúče svetla sa predierali ponad ranný opar, ktorý zahaloval polia. V diaľke počujem mocné ručanie. Chodíme už hodne dlho a približujeme sa stále viac k tomuto hlasu, kde tu zrazu rozoznávam ozývanie viacerých jeleňov poblíž. Chvíľami sa zdá, ako keby ručal priamo na okraji obrovskej lúky, na ktorej práve sme, ešte stále je ale hustá hmla a práve to sa stáva našou vyhódou. Pomaly vstupujeme do lesa. Kamaráti ktorí so mnou poľuju sa vačšinou smejú, že neviem ísť potichu. Tak práve preto sa teraz snažím pohybovať najtichšie ako sa len dá. Vidím, že napätie u Tomáša stúpa a zrazu mi ukazuje smer. Sme ešte zakrytý porastom, no na malej čistinke pred nami vidno len dlhé výsady parožia. Z pod kopčeka vykúka už aj hlava a krk. Hovorím Tomášovi, neni nejaký moc veľký? Odpovedá, áno. Má asi 11 kg. Bol to nádherný a vzácny pohľad. Videla som ako zakláňa hlavu a vydychuje paru. Počas ruje som bola pred už v hore, no jeleňov som počula iba z diaľky a skoro vôbec ich nevidela. Bolo to po prvý krát v živote, čo som sa priblížila a mohla túto zver pozorovať.

Bolo ešte iba tesne po rozvidnení a preto sa poberáme pomaly a nepozorovane ďalej, zistiť čo má ešte príroda vo vačku. Vychádzame na malú cestičku a na ľavo od nás je väčšie pole s vysokou trávou. Po chvíli si všimneme jeleňa na druhej strane, no je ešte mladý a nádejný. Vykúka na nás ešte jeden, asi na 50 metrov, no ten je ešte mľadší. Chvíľu rozýmame a čakáme kým sa ozvú ďaľšie. Netrvalo to dlho a znovu sme vedeli, kam sa vydať. Po asi 200 metroch po cestičke, sme vstúpili do ďaľšieho úseku lesa. Na prvý pohľad to bol hustejší porast a keď sme doň prenikli, mali sme čo robiť, aby sme boli nespozorovaní, koli praskotu vetvičiek. Jeleň však naďalej pokračoval v ručaní a vedeli sme, že ešte o nás nevie. Po usilovnom plížení si Tomáš zložil klobúk, tak som si tiež odložila sveter. On už jeleňa vidí keďže je prvý a snaží sa, aby som ho zbadala aj ja. Na asi 20 metrov pomedzi stromy vidím srsť a už aj parožie. Ešte sa o niečo priblížime a už vidím dobre. Jeleň leží a sem tam ručí. Trofej má zhruba 7 kg. Keď sa postaví, tak usudzujem aj podľa držania teľa a výrazu tváre, že už neni mladúch. Hodne dlhé parožie, no kratšie výsady. Vidím už aj skulinu, kde by sa dalo strielať, no nechcem to spraviť kamarátovi, ktorý ma pozval a uloviť jeleňa, ktorý ma vačšiu trofej ako 6 kg už hneď na prvy pohľad môjho sprievodcu.

Už po druhý krát počas ranneho lovu skláňam hlavu a stále dúfam, že prisliedime aj ku slabšiemu jeleňovi. Jeleň mizne v húštine a my máme znova chvíľku lamentovania. Len o kúsok ďalej počujeme ďaľšieho jeleňa a vydávame sa na „pirš“. O chvíľu sa mi zdá že zvuk je veľmi blízko, len ešte nič nevidím, zastaneme a Tomáš do mňa veľmi nenápadne celý znehybnený ťuká prstom, aby som vykukla spoza neho. Pomalinky sa nakláňam a skoro mi oči vypadli. Asi 6 metrov od nás stojí v celej kráse jeleň. Keďže sa nehýbeme a vietor nás ešte nezradil, vôbec o nás nevie. Zaručí a podíde ešte bližšie ku nám, na asi 4 metre. Obzerá si nás aj okolie a kľudne odkráča. Z dnešného rána mám naozaj pocit, že toto by bol raj pre lukostrelcov. Momentálne preklínam môj nápad ísť bez malej akčnej kamery na hlave, lebo som si povedala, že ajtak budeme na posede. Na tieto stretnutia nezabudnem do konca života. Jedného dňa budem možno o nich rozprávať ako babička vnúčatám, aby som im priblížila krásu prírody a poľovníctva.

Stretnutie s kráľom

Večer sme si sadli na posed na rozľahlú lúku, asi 400 metrov od oblasti kde sme ráno sliedili. Asi o 19tej sa ozval prvý jeleň. Sedelo to presne na to miesto, kde sme ráno vstupovali do lesa, Tomáš predpokladal, že sa jeleň začne priblizovať našim smerom, no vnútrajškom lesa. Zišli sme z posedu a vkročili na začiatok lesa, kde bola jasne vychodená cestička. Po asi 20 minútach sme ale podľa hlasu usúdili, že urobil presný opak a vy iel na lúku. Okraj lesa je vlnitý a dáva nám možnosť priblížiť sa nepozorovane. Na dialku asi 150 metrov už vidíme, že má trofej okolo 13 kg. Začína sa stmievať a zdvíha sa už opar. V okolí nepočujeme ručanie iného a preto sa ešte trošku priblížime a užívame si prítomnosť tohto kráľa. Tomáš si čupne a neskôr ľahá do nízkej trávy. Ležím vedľa a ponad neho nakúkam. Jeleň mocne ručí až to preciťujem aj kostiach. V hmle sa zrazu objaví silueta silného jeleňa a stále kráča bližšie a bližsie.

Máme dobrý vietor a jeleň nás obchádza dokola, ani o nás nevie. Celé to trvá niekoľko minút no zdá sa to byť nekonečné, lebo nevieme ako veľmi sa priblíži. Ručí každých pár krokov a mne naskakujú zimomriavky. Až keď si spraví celé kolo, zradí ho náš pach a odtiahne do lesa na druhej strane lúky. S Tomášom sa na seba pozrieme a obaja máme veľký úsmev na tvári. Pomaly vstávame a poberáme sa do penziónu, kde nás už čaká Tomášová starostlivá manželka s večerou. O zážitku tohto večera sa mi ani nesnívalo a keď si na to spomeniem znovu, nedá mi to nerozmýšlať nad tým, či sa takýto moment ešte niekedy zopakuje.

Tak blízko, no tak ďaleko Druhé ráno vyrážame do ďaľšej oblasti, ktorú sme zatial spolu neprebádali. Už som sa poučila a mám nabitú malú akčnú kameru a natáčam krásu zobúdzajúcej sa prírody. Po odparkovaní pozorne počúvame ruju a snažíme sa lokalizovať najbližšieho jeleňa. Prejdeme rížom zorané pole a znovu počúvame, aby sme mohli upraviť smer posliedky. Jeleň ručí z doliny pod nami. Musíme prejsť dole lesom. Toto ráno sa však ozývajú menej a musíme čakať dlhšie, až ten náš znova zaručí. Po opatrnom zliezaní z kopca sa dostávame do mokradí, kde vidíme čerstvé pobytové znaky vysokej. Pohybujeme sa vo vexloch zveri a bahno je uplne rozšlapane, všade kam sa pohneme. Do toho zaručí náš jeleň a viem, že sme už blízko, tak zapínam malú akčnú kameru a dám si ju na klobúk, aby som sa mohla sústrediť na lov a nie filmovanie. O niekoľko minút neskôr už zbadám na Tomášovi, že hľadí na jeleňa, len z môjho uhlu nič v hustom poraste nevidím, tak si vymeníme miesta a už ho vidím, no len srsť a nič iné. Mám sa pripraviť rýchlo na streľbu. Tak oprem flintu na roznožku, pripravim sa na očakávaný pohyb jeleňa, no zbadala som len ako sa hýbu kríky a parohy. Otočil sa vietor a vystrelil do ľava od nás. Bol to iba okamih.

Boli sme už pri aute, keď to zrazu padla rana. Bol to kamarát, ktorý ma pozval, Wolfram. Vybrali sme sa na pomoc. Myslela som, že keď dorazíme na miesto, bude tam aj zhasnutý jeleň, no nebolo to tak. Wolfram my vysvetlil, že rana bola dobrá. Jeleň po nej padol v ohni. Chcel ešte počkať, no jeho sprievodca chcel isť hneď tam. Ako sa približovali, jeleň sa zdvihol a odtiahol. Na nástrele aj po jeho stope bolo veľa farby. Začalo sa dohľadávať so psom. Pritom som začula člupnutie v malej riečke hneď pri nás. Nikto tomu nevenoval pozornoť, no keďže to stále čľapotalo vydala som sa to preskúmať, aby som mohla zver natočiť. Ako som sa približovala započula som bolestný zvuk. To už bol pri mne sprievodca ktorý ma už aj predbehol s flintou a jeleňa sme dostrelovali. Keď bolo po všetkom, obyšli sme rieku z druhej strany a vyťiahli jeleňa cez vysoký breh pomocou auta. Pomáhali azda všetci chlapi, koľko ich len bolo vtedy vonku. Trofej mala po vyvarení 7,2 kg.

Večer sa jelene ozývali oveľa menej. Trochu sa oteplilo a sedeli sme na prenosních stoličkách, kde sme v prvé ráno prisliedili k štyrom jeleňom. Komáre boli veľmi dotieravé. Po asi hodine a pol sme zbadali Jelenicu na rozlahlej ploche s vysokou trávou. Konečne sme sa teda postavili a išli prisliediť bližšie. Keď sme už boli poblíž a sledovali situáciu, zdalo sa mi, že vidím v úzkom prieseku medzi úsekmi lesa na poli kus. Bolo to vzdialené asi 200 metrov od nás. Tomáš sa stále na to miesto sústredí taktiež a som si už istá že to je jeleň. Medzitým však zašiel mierne za roh a nevedli sme ho riadne prečítať. Pomaly sa približujeme. Keď sme už skoro na okraji lesa, zbadám mladého jeleňa priamo pred nami, za konármi. Vidím že Tomáš ho nevidí a upozorním ho: „Ssssss“. Zastaví a jeleň našťastie ostal ležať. Je to šestorák. Oprela som si pušku na trojnožku a čakám kým sa postaví. Lovím s Tomášovou puškou 7x64 a má napínačík, na ktorý som neni zvyknutá. Rozhodla som sa napnúť, až keď sa postaví. Jeleň však už mal tušenie, že neni sám. Postavil sa, ja som potiahla napínačík, prehmatla na spúšť a v tom zmyzol z kríža. Za chyby sa platí. Boli to posledné minúty svetla a moja posledná možnosť, lebo musíme odísť už dnes večer. Chvíľu ešte strávime v strede poľa, no cítim veľkú beznádej a nemôžem uveriť, že táto prvá a posledná šanca bola zmarená kôli môjmu rozhodnutiu.

Tento večer bol úspešný pre Wolfrámoveho známeho Rolanda, ktorý ulovil svôjho prvého jeleňa ako darček na jeho štyridsiate narodeniny. Tak Všetko najlepšie a Lovu Zdar, Roland! Teším sa aspoň z toho.

Bola nedeľa večer a Roland sa musel vrátiť domov kôli práci. Prišli sme všetci jedným autom. Wolfram sa ma zrazu spýtal, či by som chcela ešte ostať aspoň do utorka, aby som mala viac šancí poľovať. Zarazená a bez rozmýšľania odpovedám áno. Wolfram sa hneď išiel spýtať Tomáša, či môžem ostať. Mal pre mňa v utorok alebo stredu príjsť Wolframov kolega. Teraz mi už v penzióne naozaj nikto nerozumie.

Bola to výzva zostať takto sama, no volanie môjho prvého jeleňa je pre mňa silnejšie ako strach. Prvé ráno jelene zaručali iba sporadicky a viacmenej sme blúdili lesom a videli sme jedného mladúcha. Už som zdvíhala pušku, no Tomáš ma zastavil. „Má asi len 3 kg“. V ten večer sme nevideli už vôbec nič. Už nedúfa ani Wolfram, keď s ním volám. Ak sa mi niečo podarí, bol by to už len zázrak, či zjavenie. Je už pokročílí čas v septembri a ruja utícha.

Maďarská Džungľa

Nasledujúce ráno sme zase vsadili na stranu revíru odkial sme počuli ručanie už pred tým, len sme sa na jeleňa nedostali. Je už utorok a z poľovania ráno-večer od piatku, už mám v hlave slušnú mapu revíru. Po chvíle chôdze v sviežom jesennom vánku usadáme na posed, ktorý sme si vybrali aj na úplne prvú piatkovú postriežku. Sedíme asi pol hodinku a konečne sa ozval prvý. Pred nami sa rozprestiera asi 500 metrov dlhá a široká lúka. Je to otvorený priestor, no tráva pripomínajúca rákosie je vysoká asi 2 metre. Jeleň ručí na druhom konci. Vždy keď sa mu ozve Tamáš, jeleň odpovedá. Hlas zakaždým zaznie z iného miesta. Chvíľu sme mali pocit že sa vzďaľuje a vydali sme sa na posliedku. Vošli sme do lesa na pravo od posedu, v miernej dolinke. Asi v dvoch tretinách lesa popri lúke, sa ale začal ozývať už poblíž nás. Na Tamášové ručanie zúrivo odpovedá. Počujeme že je veľmi blízko nás. Som pripravená na streľbu, no pred lesom je iba vysoké rákosie a nevidíme vôbec nič. Hlas sa znovu vzďaľuje a my sa približujeme znovu lesom jeho smerom. Blúdime vysokým rákosím po vydupaních jeleních dialniciach. Tamáš vábi znova a čakáme. Netrvá to dlho, pretože sme blízko. Jeleň sa ozve asi 10 metrov od nás. Vidím ako parohami trasie stromom a podľa toho viem aj kde presne je.

Mám 165 cm a rákosie skoro 2 metre. Tamáš napodobuje zvuk lane a jeleň sa rúti na nás a zastaví asi 3-4 metre pred nami. Odisťujem, no neviem ani zamieriť, lebo pušku by som len strčila do rákosia predomnou a vobec nič nevidela. Beznádejne vidím ako sa parohy ladne pohybujú pomaly na skok predomnou, no nevidím ani uši, oči nebodaj krk. Je to ako večnosť, no celé to trvá iba pár sekúnd a jeleň odtiahne aj s jelenicami do neznáma. Ponáhľame sa po ich stope. Viem to na základe toho, že cítim silný jelení pach na spleti cestičiek. No nemáme najmenšiu šancu. Znovu porazení prírodou vychádzame na blízky posed, aby sme získali lepší výhľad nad touto džungľou. Všetká optika je úplne mokrá a špinavá od semien tráv. Utieram a suším všetky sklá aby som mohla pozorovať, kde sa mihnú parohy „Môjho nastávajúceho“. Mykne ma, keď zrazu zbadám na krátku chvíľu parohy asi na 200 metrov. No tak ako sa objavili, aj zmizli v húštine. Neskôr sme videli, ako veľkým oblúkom odchádzajú do lesa z ktorého sme prišli. Bolo to stratené.

Po polhodinovom blúdení po ich stopách sme sa rozhodli ísť naraňajkovať a vrátiť do tejto oblasti, keďže môj čas v Maďarsku sa blížil ku koncu. Unavení sa vraciame k autu. Boli sme zase raz tak blízko! A zase nám to nebolo súdené. Ostávala už iba večerná postriežka a posledná ranná posliedka v stredu. Myslím si, že napriek všetkej snahe odídem z Maďarska bez prvého uloveného jeleňa. Smola sa mi lepí na päty a neviem ju poraziť.

Som hladná a na jeleňa už nemyslím. Neviem sa dočkať na riadnu praženicu a silnú kávu. Z myšlienok na jedlo ma prerušil Tamáš. Zmeravel a vidí niečo na pravo v mladine. Vošli sme do porastu a zdá sa, že znovu odtiahli. No prišli sme na okraj lesa a Tamáš mi ukazuje aby som urýchlene zamierila. Mám pocit, že už o nás vedia a teda pušku odisťujem ešte za pohybu, napínam a v momente keď mám jeleňa v kríži, strieľam. Jeleň značí komorovú ranu, hneď prebíjam, no nestíham znovu zamieriť. Nerozmýšľala som ani nad tým ako stál. Bolo to inštinktívne a mám z toho dobrý pocit. Tamáš mi naznačuje že to bola komora a určite nezabehol ďaleko. V radosti ho objímem a predychávam tento pravdepodobný úspech. Chcem tomu nechať čas, opieram flintu o zem a kľakám si na kolená. Pociťujem veľkú pokoru, vďaku a úľavu, ale zároveň napätie, či bola rana dobre umiestnená a či jeleňa dohľadáme.

Po dostatočnej chvíli čakania sa vydávame hľadať nástrel. Jeleň stál ešte s jedným mladším na malej čistinke, ale v tráve vysokej asi po môj pás. Nástrel sme teda nenašli a ani farbu. Tamáš ale verí že rana bola komorová a po krátkom blúdení čistinou aj lesom sa vraciame k auti. Ideme na vytúžené raňajky a s vyžlou Rudym sa vrátime. Zrovna tento rok som bola pri pár neúspešných dohľadávkach a mala som pochybnosti. Žeby som predsa len mala smolu? Rudy má iba dva roky a aj preto pochybujem. Posiľnení praženicou a kávičkou nasadáme do auta. Rudy má vyhradené miesto v predu ako spolujazdec a preto sa o miesto delíme. Je to mimoriadne príjemná jazda. Rudyho pripomínajúceho postavou skôr rodézkeho ridgebacka ako vyžlu vypúšťame na pravdepodobnom mieste nástrelu. Ten sebavädome naberá smer a z môjho pohľadu je správny. Po chvíli vidím farbu, až zhíknem ako keby som zbadala ducha. Ukazujem lístok Tamášovi a ten na ker položí servítku. Odfotím farbu a Tamáš mi hovorí, no ale pozri sa pred seba, vidíš? A naozaj! Zo zeleného koberca lesa vykúka paroh môjho prvého. Už mi nikam neujde! Už je môj! Nechávam Rudyho aby sám k nemu prišiel a aby ho Tamáš pochválil.

Dúfam, že ste príbeh prežili spolu so mnou a že sa Vám páčil. Každému prajem, aby sa dostal do blízkosti jeleňa v ruji a aby aspoň raz za život dostal tú možnosť uloviť ho.

Lovu, Lesu a Poľovníctvu Zdar!

#reddeer #redstag #hunting